8.9 C
New York
piatok, 4 apríla, 2025
spot_img
More

    Latest Posts

    Braňo Dobšinský: Voliči koalície pochopia, že toto nie je cesta, až keď budú umierať pre zlé zdravotníctvo, až budú ryť ústami v zemi

    Problémom je, že sme ochotní zveriť moc ľuďom, ktorým by sme inak nezverili ani správu kolotoča pre naše deti, vraví dlhoročný novinár.

    V roku 1969 ľudstvo dokázalo vyslať prvého človeka na mesiac. Ako je možné, že o 56 rokov neskôr, po všetkých tých miliardách minutých na informatizáciu, nám heknú kataster a zodpovední ho ani po týždňoch nielenže nedokážu naplno spojazdniť, ale ani informovať o tom, čo sa stalo?

    Neprekvapuje ma to. Okamžite som si spomenul na slová bývalého diplomata a ministra Rastislava Káčera v mojom podcaste, že sme nedorobený štát. Milan Šútovec zase kedysi povedal, že tento štát treba založiť odznova. A aj ako novinár, ktorý robí rozhovory s ľuďmi z rôznych oblastí, musím priznať, že Slovensko je Potemkinova dedina. Prosto nefunguje a čoraz viac kolabuje. Je to podobné, akoby ste dostali dom, nasťahovali sa doň, ale zároveň by ste totálne rezignovali na jeho údržbu a opravy. Síce zateká cez strechu, praskajú múry, plesnivejú steny, opadáva omietka, rozpadáva sa príjazdová cesta, ale my riešime hlúposti. Napokon, štáty žijú ideami, na ktorých vznikli. Tento štát vznikol ako dohoda Mečiara s Klausom, nás sa nik nepýtal, politici si ho spravili sami pre seba.


    Pozeral som si titulky vašich podcastov. Nepočítal som to presne, ale zhruba 18 titulkov z 20 obsahuje negatívne posolstvo o tom, čo sa tu deje.

    Zaujímavý postreh, neuvedomil som si to. V tejto krajine pritom žije úžasné množstvo zaujímavých a inšpiratívnych ľudí vrátane odborníkov na svetovej úrovni či dobrovoľníkov, od ktorých sa máme čo učiť. Napríklad od tých, čo za neuveriteľného osobného diskomfortu chodia učiť rómske deti do osád. Máme teda čo ponúknuť.

    Ak sú však titulky a články v médiách zväčša kritické, je to aj daň za to, čo si verejnosť žiada. Zároveň často tí istí ľudia nemajú radi novinárov, ktorí ich prinášajú. Asi stále platí heslo „zabi posla“. Aj na sebe mám otestované, o čo je záujem. Ak nahrám tému o umelej inteligencii so špičkovými vedcami, ľudia to síce lajkujú a chvália, ale na reálnej počúvanosti vidím, že o to nemajú veľký záujem. Zlé správy o politike majú oveľa vyššiu sledovanosť. Navyše nech sa kamkoľvek v štáte pozrieme, vidíme samé problémy. A ľudia o tom chcú vedieť. Nedávno som si v priebehu jedného dňa pozrel tweety Elona Muska, tlačovku Donalda Trumpa a vývoj bojov na Ukrajine. Vo výsledku to bolo na slušnú depresiu, ale novinár tie veci nemôže ignorovať.


    Mám okolo seba viac ľudí, ktorí vravia, že im je z našej politiky až fyzicky nevoľno, že už ju nedokážu sledovať, že rezignovali na politické diskusné relácie, dokonca sa pre tenzie a úzkosti úplne odstrihli od správ. A poznám aj takých, ktorí siahli po tabletkách na upokojenie.

    Trochu sa smejem, lebo si myslím, že sme rozmaznaní. Dejiny sú sínusoidou, čiže sa v nich striedajú lepšie aj horšie obdobia. Posledných tridsať rokov sme žili v lepšom období, dokonca americký filozof Francis Fukuyama vo svojich knihách veštil, že liberálna demokracia vyhrala, je vymaľované, a tak si vyložme nohy na stôl a, obrazne povedané, pime tekvicové latte. Lenže zabudli sme na to, že nie všetci uvažujú ako my, nie všetci majú rovnaký komfort, nie všetci majú kanalizáciu či teplú vodu, mnohí žijú zo dňa na deň. Mnohé veci sme brali ako samozrejmosť, hoci samozrejmé nie sú.

    Keby som sa narodil o niekoľko stoviek kilometrov východnejšie, možno by som dnes sedel v zákope, mrzol tam, hladoval a netušil by som, či ma zabijú dnes alebo až zajtra. A robil by som to, lebo by som bránil svoje deti, rodinu, vlasť proti brutálnej krvavej agresii. Priznám sa, že si to ani neviem predstaviť. A my sa tu rúcame pre dianie v našej politike?


    To dianie však smeruje aj k tomu, že Rusko raz môže byť na našej východnej hranici a tie zákopy nám budú reálne hroziť.

    Keď som mal 16 či 17 rokov, čiže v druhej polovici 80. rokov, kamarát ma stiahol k miništrovaniu a potom aj k tajným cirkevným stretnutiam. Čítali sme tam Bibliu, rozprávali sa o Ježišovi, počúvali sme Jesus Christ Superstar. Viedlo to aj k tomu, že sme behali s petíciou za obsadenie biskupských stolcov. Robili sme to, hoci sme netušili, že o pár rokov ten mohutný, vyzbrojený a zastrašujúci komunistický systém vrátane Sovietskeho zväzu skolabuje. Jednoducho sme to považovali za správne a jediné možné.


    Ako to spolu súvisí?

    Spomínal som, že dejiny sú cyklus. A to mi dáva nádej. Áno, dnes to tu vyzerá hrozne, a ešte to bude aj hroznejšie, dokonca také, že si to ani nevieme predstaviť, ale len dočasne.


    To je nádej možno pre mladých, nie pre päťdesiatnikov a starších. Fakty sú jasné – premiér Fico deštruuje právny štát, chodí sa klaňať masovému vrahovi Putinovi a špekuluje aj nad novou deklaráciou o zahranično-politickej orientácii Slovenska. Do toho neustále napáda EÚ aj NATO, zároveň ponižuje Ukrajinu, hoci je obeťou vojnovej agresie. Ak to niekoho psychicky ubíja, nezdá sa mi adekvátne hovoriť o rozmaznanosti.

    Vráťme sa do roku 1940, keď Hitler s plnou silou napadol Veľkú Britániu. Nacizmus a fašizmus valcovali prakticky celú Európu. Britskí štátnici vtedy Churchillovi radili, aby s Hitlerom podpísal dohodu, ale on sa zaťal a vo svojom slávnom prejave povedal, že budú bojovať na plážach aj v uliciach, že sa nikdy nevzdajú. Ako sa to skončilo? Tým, že Hitler si v Berlíne vystrelil mozog.

    Preto vravím, že prestaňme byť posadnutí Ficom. Je to len malý klaun, ktorý zacítil, že sa mení geopolitický vietor, a tak sa začal niekam strkať iným mocným než dovtedy. Pamätám si, čo sa dialo, keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Čo bolo jeho kľúčovým posolstvom? Jano ešte nevychladol v truhle a Fico už rozprával, že najväčšou obeťou je on sám, lebo prišiel o post premiéra. To nesvedčí práve o veľkosti ducha. Nerobme z takých ako on veľkých hrdinov. Nič nedokázali, len deštruovali kultúru, životné prostredie, políciu a právny systém a k tomu zadlžili krajinu. Nič nevedia, nič nedokážu. A my sa ich máme báť?


    Nie. O to logickejšie však je, ak ľudia cítia skepsu či úzkosť z toho, kam to celé smeruje. Nedokážete s nimi empatizovať?

    Nie, a vysvetlím prečo. Máme tu 17 percent ľudí pod hranicou chudoby. To je strašne veľa. Za tým však vidím aj obrovské zlyhanie liberálnych elít, medzi ktoré sa, s výnimkou slova elita, radím aj ja. Predsa len som nejakým spôsobom prispel k formovaniu verejnej mienky. V 90. rokoch sme totiž ľuďom odkazovali, aby sa postarali sami o seba, že čo si sami nezabezpečia, to nebudú mať. V podstate sme naznačovali, že kto nič nemá, ten si za to môže sám. A dnes od tých ľudí chceme, aby verili liberálnej demokracii? Chceme od nich, aby v prípade, že sem príde ruská agresia, išli brániť krajinu, tento režim? Vidím v tom isté pokrytectvo, lebo nemáme dosť súcitu a pochopenia pre slabších a zraniteľných, pre tých, čo sú na hrane.

    Čo tí ľudia prežili? Pracovali vo fabrikách 30 či 40 rokov, zrazu prišla revolúcia, privatizácia, podniky sa rozkradli, padli na hubu a ľudia v regiónoch ostali bez príjmov aj možnosti nájsť si náhradu. Tam kdesi je základ toho, že dnešný režim nemajú radi, a chcú mu to nejakým spôsobom vrátiť.


    To, čo opisujete, však nespôsobili liberálne elity. Vládol tu Vladimír Mečiar s národniarmi a robotníkmi, teraz už dlhé roky s krátkymi výnimkami vládne Fico. Opäť s národniarmi. Dve Dzurindove vlády s vládami Radičovej, Matoviča, Hegera a Ódora tu boli výrazne kratšie. Údajní sociálni demokrati teda mali dosť času na to, aby prípadný cynizmus pravice eliminovali.

    Nepochybne, ale problém je aj v tom, že za Radičovej, Matovičovej aj Hegerovej vlády sa strany vždy rýchlo rozhádali. Ich priaznivci sú zároveň schopní hľadať aj chlp na kabáte, prečo sa nemôžu spojiť. Šéf KDH odkazuje PS, aby si vytrhlo stranu s kultúrno-etickými témami z programu. Čo ak mu šéf PS odpovie, nech si radšej KDH vytrhne kríž zo stanov? Tak to predsa nemôže fungovať. Ľudia na pravej strane sú navyše extrémne citliví na pokrytectvo. Je však zbytočné nariekať, akých pokryteckých sľubov sú schopní Andrej Danko a jemu podobní. No sú, ale najskôr si vyberme povestné brvno z vlastného oka. Urobili sme veľa chýb.

    Dnes sa tu hovorí o povalení Ficovej vlády. Lenže ak sa to aj podarí, jeho voliči sa neodsťahujú. Ostanú tu a nájdu si nového Fica. Koniec koncov, za bránami parlamentu už klopká Republika. Ešte sa len budeme čudovať, čoho sú ľudia z nej schopní. Zabúdame tiež, že žijeme v digitálnej ére, čo znamená, že cez sociálne siete sa k voličom dostávajú nieže dezinformácie, ale evidentné bludy. Kombinované s nenávisťou je to rozbuška. Má to obrovský vplyv na to, ako tí ľudia vnímajú svet, a teda aj na voľby. Nedá sa to nevidieť, ale politici z demokratickej časti spektra to ignorujú.


    Ficovi aj Dankovi voliči sú citliví na vlastizradu. Preto tak nenávistne hovoria o Naďovi, Korčokovi, Káčerovi a ďalších. Exminister zahraničia Wlachovský vám však v podcaste povedal, že vlastizradou je to, čo robí Fico. Na to už nereflektujú, dokonca Ficovu cestu za Putinom nevnímajú ako problém. A nechýba im ani jeho vysvetlenie, o čom tam rokoval.

    Je to naša dejinná skúsenosť. Jedna z mojich najobľúbenejších divadelných hier aj filmov je Polnočná omša, kde je jeden brat gardista a druhý partizán. Pre istotu – ak vyhrá jedna strana, máme tam jedného brata, ak druhá, máme tam druhého brata. Etnologička Monika Vrzgulová kedysi robila nejaký výskum o reštitúciách po roku 1989, teda o návrate majetku, ktorý kedysi ľuďom ukradli boľševici. V istom momente s ním musela prestať, lebo zistila, že mnohé majetky, ktorých sa ľudia dožadovali, boli pôvodne arizované. Jednoducho to nevedela rozchodiť. A potomkovia arizátorov jej úplne natvrdo hovorili – ale to je predsa iné. Chápete – zhabaných majetkov sa dožadovali aj tí, ktorí ich predtým ukradli Židom.

    Iný príklad – po vzniku vojnového slovenského štátu mnohí Slováci odišli bojovať do Poľska alebo Veľkej Británie. Čo sa stalo, keď sa vrátili? Ľudáci sa medzitým prezliekli do komunistických uniforiem a odbojárov perzekvovali. Vrátane mnohých partizánov. Nikdy sme sa s tým nevyrovnali.

    Za každým strašným „prúserom“ robíme len hrubé čiary. Po roku 1989 sme dokonca nikoho nedokázali postaviť pred súd. Ani Vasila Biľaka za jeho pozývací list okupačným vojskám, ani šéfa ŠtB Alojza Lorenca. Ten ušiel ešte aj pred trestom, ktorý mu bol vymeraný v Česku. V podstate sme vždy normalizovali správanie, že prezlečiem kabát a postavím sa na stranu, ktorá práve vyhráva. Taká je naša transgeneračná skúsenosť.


    Pred tromi rokmi vám komentátor Arpád Soltész povedal, že príde éra pomsty a po voľbách si budeme hovoriť „zlatý Matovič“. Éra pomsty nepochybne prišla. Čo to druhé?

    Matoviča považujem za súčasť problému, nie za jeho riešenie. Práve za jeho vlády sa na okresné úrady dosadzovali „naši“ ľudia, menil sa policajný prezident spôsobom, pred ktorým ho mnohí varovali. Hovorili – pozor, ak sa politická karta otočí, vráti sa nám to. Nie Matovičovi, ale nám ako krajine. Stalo sa.


    Minimálne pri Hegerovej vláde, nech už sa dialo čokoľvek, však musíme pripustiť, že bola lepšia než súčasná. A ešte aj za Matoviča sme mali prozápadné smerovanie, podporovali sme Ukrajinu, polícia si mohla robiť svoju prácu, stíhali sa a pred súdmi končili aj veľké ryby…

    Ak si máte vybrať medzi týfusom a cholerou, nevyberiete si. Áno, dnes sa prekračujú všetky červené čiary, ale deje sa to preto, že taká je spoločenská objednávka.


    Ale no…

    Vidíme to predsa na preferenciách Smeru. Nech už Fico vystrája čokoľvek, percentá jeho strany neklesajú. Jeho konanie sa stále páči dostatočnému počtu ľudí. Spomeňte si aj na to, ako Peter Kotlár prišiel s tým, že budú rušiť pokuty za priestupky týkajúce sa porušenia opatrení počas pandémie korony. A ľudia mu nakladali, že to ich nezaujíma, že oni chcú zavrieť hlavného hygienika z tých čias Mikasa. Chcú teda niekoho, obrazne povedané, vidieť visieť.


    Čiže je naivné myslieť si, že ľudia volia najmä podľa veľkosti obsahu svojej peňaženky?

    Samozrejme. Mnohí volia, aby niekoho potrestali, ublížili mu. Lebo, ako sa hovorí, keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi. Aj preto ma na súčasnej dobe najviac znepokojuje epidémia hlúposti. Ľudia, ktorí mali v školách štvorky a päťky a možno neprečítali viac ako jednu knihu, normálne hovoria, že nebolo žiadne pristátie na Mesiaci, že vakcíny sú nebezpečné, dokonca majú jasný recept na ukončenie vojny na Ukrajine. Miesto demokracie, ktorá je o rovnosti hlasov, tu teda máme falošnú demokraciu o rovnosti kompetencií. Pripadá mi to, ako keby cestujúci v lietadle losovali, kto ho bude pilotovať, lebo veď všetci na palube sme si rovní.


    Michal Vašečka vám v podcaste povedal, že sme infantilná spoločnosť s poddanskou mentalitou a je načase to zmeniť. Nie je to naivné? Dá sa zmeniť mentalita národa?

    Keď americký generál George Patton počas druhej svetovej vojny obsadzoval Nemecko, dostal sa aj do koncentračného tábora Buchenwald. Ako jednu z prvých vecí nariadil, aby v ňom obyvatelia blízkeho Weimaru absolvovali exkurzie. Síce nemohli nevedieť, čo sa v ich susedstve dialo, ale zrazu tam museli upratovať zúbožené telá. Doslova im tak vymáchal ňufáky v krvi. Nemci z rozbombardovaných miest ako Drážďany či Hamburg potom v rámci prídelového systému museli nanovo stavať svoje domy. Až vtedy pochopili, čoho sa dopustili a kam viedlo ich nekritické zbožňovanie Hitlera, jeho nacistických teórií aj praxe.


    Kam mierite?

    Že čosi podobné čaká aj nás. Riešenia nenájdeme v mentálnych skratkách typu „urobíme štyri protesty, vláda padne a príde raj“, ale v tom, že mocní narazia na limity vlastnej neschopnosti. Voliči vtedy pochopia, že sľuby, ktoré im bezhlavo rozdávali, sú nezmyselné.


    A to bude kedy?

    Možno až vtedy, keď ľudia budú umierať v nemocniciach pre nefunkčné zdravotníctvo, keď sa budú musieť na všetko potrebné vrátane liekov a hospicovej starostlivosti skladať na portáloch ako Donio či Ľudia ľuďom. Až uvedomenie si toho, že chcú, aby ich matky a otcovia umierali dôstojne, ich donúti zmeniť názor. Lebo keď už budú „ryť držkou v zemi“, dôjde im, že toto asi naozaj nie je cesta. A to veľmi zamáva aj mentalitou spoločnosti ako takej.


    Nie sme predsa až taká nevzdelaná spoločnosť, aby sme si potrebu zmeny uvedomili až za cenu strašných obetí, zbytočných úmrtí, zničených osudov…

    Myslím si, že naozaj ide o generačnú vec, nie o problém niekoľkých demonštrácií a pádu jednej vlády. Koniec koncov, koľkokrát sa už Fico vrátil? Potrebujeme skúsenosť, ktorá nás donúti oživiť si absolútne základy civilizácie a empatie. Napríklad ak neveríme sociálnym sieťam, budeme sa musieť vrátiť ku komunitám. K tomu, že sa budeme naživo stretávať, že budeme spolu obnovovať školu, do ktorej chodia naše deti, že budeme čistiť ulicu, na ktorej spoločne žijeme… Až tam si reálne budeme testovať, kto sme. Lebo tam už nebudú stačiť reči, tam budú nevyhnutné skutky.

    Ako chcete vytvárať komunity z generácií odchovaných na sociálnych sieťach?

    Už roky hovorím, že nerozumiem, ako sme vôbec mohli dopustiť takú moc sociálnych sietí. Facebook totiž nie je médium, ale platforma. Preto nenesie právnu zodpovednosť za všetky tie lži a vyhrážky, čo sa na ňom objavia. V tomto mocní tohto sveta strašne zlyhali. Mali Facebook zákonmi transformovať na médium tak, aby čelil všetkým právnym následkom za to, na čom zarába. Mark Zuckerberg by si potom zvážil, či fakt nebude robiť poriadny fact-checking. Čo by totiž nebolo podložené dôkazmi, končilo by žalobami na súde. A pri tom množstve nezmyslov na Facebooku by z neho vysúdili aj nohavice. Lenže politici sa na to vykašľali, lebo im to vyhovovalo, a my ako spoločnosť teraz žneme plody. A priznávam, že nemám odpoveď na to, ako vrátiť komunity do ulíc, ako sa vrátiť do normálu.


    Základom fungovania krajiny je dôvera ľudí v jej inštitúcie. Tu si zločinci skracujú lehoty premlčania, možné tresty, mnohí sa už trestným stíhaniam či súdom vyhli. Zároveň sa zbavujeme elitných vyšetrovateľov. Nebude to tak, že aj mnohí poctiví ľudia rezignujú, mávnu rukou a povedia si – ak teda netrestáme ani miliónové zlodejiny, prečo by som ja nemohol kradnúť v malom? A prečo by som mal vlastne poctivo platiť dane a odvody? Stačí sa im pozrieť na Počiatkovu či Kažimírovu vilu. A prečo by som nemohol štvať proti iným, keď vidím, že mocní tejto krajiny ospravedlňujú aj nechutné útoky hajlujúceho násilníka Daniela Bombica?

    Skúsim to vrátiť o niekoľko úrovní nižšie. Keď sa akciami na doručiteľa, teda anonymne privatizovala Nafta Gbely, ktorá mala účtovnú hodnotu tri miliardy korún, nový majiteľ ju získal za 500 miliónov, a to sa vraj ešte v tamojšom trezore našlo 450 miliónov korún. Vysielal som o tom jeden príspevok za druhým v Rádiu Twist, ale ľudia tomu nerozumeli. Musel som to prepočítať na počet vtedajších priemerných platov na Slovensku. Ľudia si jednoducho takú veľkú sumu nevedeli predstaviť.

    Spomeňme si aj na čas, keď sa podpisovalo Hegerovo memorandum s lekármi. Súčasťou bolo aj navyšovanie platieb pre hospice, keďže už dávno nezodpovedali reálnym nákladom na starostlivosť o zomierajúcich ľudí. Skončilo sa to tak, že poisťovne si tie peniaze nechali a stanovili normatív – v konkrétnom hospici môžete doopatrovať toľko a toľko ľudí. Zároveň im vyslali odkaz – ak chcete pomôcť viacerým, urobte si zbierku v kostole. Čo urobili ľudia?


    Buď to ani nezaznamenali, alebo sa s tým zmierili.

    Presne tak. Pritom ide o vážnu vec – o to, či napríklad niečia matka umrie dôstojne alebo kdesi v škarpe na ulici. Spomeňte si na to, ako ešte pred vojnou na Ukrajine šéf ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill celebroval omšu. Vyhrnul sa mu rukáv a všetci videli, že na ruke má hodinky za šialené peniaze. Tlač sa následne tešila, ako načapala popa, že vodu káže, víno pije, ale ľudia ju začali hejtovať, prečo mu to za jeho tvrdú prácu nedožičí a či mu nebodaj závidí. Podobné to bolo aj u nás s Ficovým pobytom v hoteli v Hanoji.

    Vrátim sa späť – ak si raz zle zapnete prvý gombík, nemôžete sa čudovať, že ostatné nesedia. A my sme to v roku 1989 urobili. Vykašľali sme sa na tribunály pravdy a toto je len dôsledkom. Nevravím, že Biľak nevyhnutne musel sedieť v base. Minimálne však mal prebehnúť verejný súd, na ktorom by musel vysvetliť, prečo sem pozval okupačné vojská, ktoré u nás zastrelili Danku Košanovú, Petra Legnera a ďalších nevinných. Ale nie, my sme ho nechali v pokoji dožiť vo vile. Komunisti teda cez to všetko preplávali bez úhony a tým sme normalizovali evolučnú stratégiu, ktorá znie – buď zadobre s akoukoľvek mocou, rob čokoľvek, čo je v tvoj prospech, a to aj na úkor iných.

    Ešte väčším problémom je, že sme ochotní zveriť moc ľuďom, ktorým by sme inak nezverili ani správu kolotoča pre naše deti. Ľudia sa smejú z Andreja Danka a zároveň ho stále akceptujú ako jedného z kľúčových hráčov vládnej garnitúry. A to všetko pod kepienkom falošnej slobody slova. Tá však nemôže byť absolútna, veď takým nie je ani právo na život. Poznáme predsa situácie, v ktorých môžu policajti či vojaci aj zabíjať. A sloboda slova nie je slobodou lži a nenávisti.


    Novinári sú povinní písať o tom, čo sa deje. Nemôžu zamlčiavať negatívne veci. Ak to však bude trvať pridlho, nehrozí, že ľudia si na to zvyknú, že to budú brať ako normu, že jednoducho stratia citlivosť na neprávosti? Nestane sa toto daňou za poctivosť novinárskeho remesla?

    Chápem, dokonca nad tým často ako novinár uvažujem. Fico si myslí, že ukazuje svoju silu, v skutočnosti však predvádza len svoju obmedzenosť a závislosť od pôžitkov ako luxus. V dobrých časoch si pritom dával pozor, aby nik nevidel, že je od nich závislý. Skôr či neskôr ho to dobehne.

    A médiá? Použijem svoj obľúbený citát od Samuela Becketta: „Skúšaj znovu, padaj znovu, padaj lepšie.“ Žijeme časy, keď sa novinárom kdekto snaží nahovoriť, že sme bývalý mainstream, že naša éra sa končí, že nás hlas už nič neznamená. Lenže znamená, inak by sa nám toľko nevenovali.

    Bude to síce beh na dlhú trať, ale musíme robiť to, čo môžeme, tam, kde sme, a vytrvať v tom. Aj tí, čo nás dnes zaznávajú, sa postupne budú vracať ku kvalitnej žurnalistike. Pozrite sa na všetky tie amatérske médiá, ktoré adorujú aktuálnu vládnu koalíciu. Nekladú jej žiadne kritické otázky. Myslíte si, že ich čitatelia a poslucháči po roku, dvoch či piatich nebudú chcieť vidieť výsledky? Myslíte si, že nebudú žiadať, aby boli ministri konfrontovaní s realitou? Nebudú sa pýtať, kde sú teda tie lacnejšie potraviny, lacnejší benzín, kde je tá povestná diaľnica z Bratislavy do Košíc, kde je nová nemocnica v Bratislave? Chce to len čas a našu vytrvalosť a poctivosť.


    Kým to tak bude, dnešní mocní budú zahojení a budú mať zabezpečenú beztrestnosť.

    Ale veď ja novinárčinu nerobím kvôli Ficovi, kvôli tomu, aby ho zavreli, kvôli Gašparovi, Výbohovi, Brhelovi a ďalším. Jasné, že by malo platiť „padni, komu padni“ tak, ako to platilo aj pre mňa, keď som v rozhlase urobil chybu a zaplatil som za ňu. Sám a dobrovoľne. Je to normálne a má to platiť pre všetkých vrátane najvplyvnejších politikov. Odmietam si však zahltiť svoju hlavu ich životmi.

    Novinárčinu robím pre svoje deti, aby žili v spoločnosti, z ktorej nebudú musieť utekať. Aby som sa nedožil toho, že s nimi budem mať kontakt len cez videohovory z druhého konca sveta. Chcem, aby sme boli krajinou, v ktorej sa oplatí žiť, a aby som sa nehanbil za seba ani krajinu, v ktorej žijem. A je mi jedno, kto bude pri moci. Nie meno je pointou, tou je až dobrá krajina pre mňa a moje deti.

    Braňo Dobšinský (1970)

    V rokoch 1995 až 1997 bol redaktorom a moderátorom v Slovenskom rozhlase, v rokoch 1997 až 2000 v Rádiu Twist. Neskôr pôsobil v Slovenskej televízii, TA3 a v publicistickej relácii Paľba v televízii Markíza. V rokoch 2007 až 2018 pracoval ako redaktor Slovenského rozhlasu a moderátor relácií Sobotné dialógy a Bez obalu, aktuálne pripravuje a moderuje podcasty pre aktuality.sk.

    admin

    Prevzaté pre čitateľov PRIMA NEWS z DENNÍKa N

    Zdroj: TU a TU

    Latest Posts

    Nepremeškajte

    Stay in touch

    To be updated with all the latest news, offers and special announcements.